Vždy som vedela, čo vo svojom živote chcem, a to bolo niečo, čo sa mnohým ľuďom nepáčilo. Vlastne to bolo z pochopiteľných dôvodov a vôbec sa tomu nečudujem. Bola som iná. Bola som svojská, ako by to mnohí ľudia povedali. No napriek tomu som vždy bola verná sama sebe. A asi to bolo niečo, čo bolo pre mnohých ľudí to, čo nemohli prehrýzť. Že som sa na nič nehrala a ani som sa nechcela nikdy na nič hrať. Takže som vedela, o čom to je. Môjho priateľa to zo začiatku priťahovalo, ale potom si uvedomil, že ma jeho rodičia príliš nemusia. Že je to niečo, čo ich brzdí v tom, aby ma mali radi. Ale ja som vedela, že musím proste robiť iba to, čo baví mňa a čo je v mojich silách. Človek by si možno myslel, že je to totálna hlúposť, ale prečo by som sa mala starať o to, čo si o mne oni myslia?
Nech sa stará každý o seba…
Zastávala som filozofiu, že ak sa chce mať každý dobre, mal by sa starať sám o seba. Vedela som, že som hlúpa, keď stále myslím iba na to, aby som sa mala dobre. Na druhej strane mi však bolo jasné, že to asi aj ja raz za čas preháňam s tým, že chcem, aby mi bolo pohodlne. Ale prečo by sa mal do toho niekto starať? Prečo by mal riešiť to, o čo mi ide a čo je pre mňa naozaj podstatné?
Viem, čo chcem a viem, prečo to chcem
Sama predsa viem, prečo chcem pohodlie a prečo si všade so sebou beriem nafukovacie vaky. V každej situácii sa jednoducho potrebujem cítiť dobre, a to je niečo, čo si proste naozaj nikto za klobúk nedá. Je to moja vec a ja viem, prečo to robím. Našťastie to však pochopil aj môj priateľ, ktorému už je jasné, že jednoducho chcem fungovať inak a že mi záleží na tom, čo sa deje okolo mňa. Ja predsa viem, že som pohodlná. Ale je to moja vec a som s tým naozaj zmierená. Tak čo? Verím, že ma za to nikto len tak neodsúdi. A prečo by aj mal, keď je to časť mojej osobnosti, no nie?